…alebo tzv. OPEKAČKO-CON. Bol to príbeh lásky a… scifi a ďalšej lásky. Na Opekačkone sme zažili útok špekov, čiastkovú regeneráciu 12. Doktora a predovšetkým opekačku storočia.
Počas SocKonu III. sa rokovalo o návrhu opekať na Kolibe. Návrh prešiel jednohlasným súhlasom a začali sa prípravy. K domorodému osadenstvu sa pripojilo Skalar, R@100, marsel a to najkrajšie a najlepšie z celého Scifi-Guide.net – moja gitara!
Mini Elen [na gitaru]: “Aká pekná.”
Ja: “Viem, dnes som sa aj učesala.”
Výprava sa zhromaždila na Hodžovom námestí. Zahrali sme prezidentovi hymnu, poočumovali sme jánošíkov, ktorí ho strážili a čakali sme na domorodý zvyšok. A po dlhom, dlhom čakaní sme jednohlasne (a jednostrunne) schválili, že odteraz pred Bratislavčanmi predstierame, že sa stretávame o dve hodiny skôr, ako sa v skutočnosti budeme stretávať. Neviem, Lila, či to pokladáš po tých troch rokoch stále za vtipné, ale my sme sa už dávno prestali smiať.
Teivos nás zachránil so svojím autom, do ktorého sme nahádzali batožinu, akoby sme šli na dva týždne na Sibír. Vtedy sme tiež stretli Veyu a Stana, ktorí nás poznali z fotiek. Zdravíme babku. Hlavný org Opekačkonu nás opustil s našimi bremenami a nechal nás napospas mestskej autobusovej doprave. Čo je vždy zábava, že áno. Hlavne keď sa za nami zatvárali dvere a na zastávku akurát vbehol Rico.
Rico: “Nieeeee!”
Na konečnej (“Koliba”) sme sa teda postavili do kruhu a čakali sme na všetkých možných a nemožných. Po dramatickom príchode Skalara s maskáčmi (“Aha, Skalar!”), Lily so znakom mieru a Rica so atmosférou dobrej zábavy odvozná služba Teivos & batožina vyšli nahor a pre nás sa začala prvá skutočná časť opekačky – výstup na kopec.
Počasie bolo (ešte) priaznivé a až na menší astmatický záchvat v radoch Jarovčanov sme to zvládli na jednotku. (Inak, pred fyzicky náročnými conmi by sme mali dať kolovať zoznam chorôb a možných rizík, pretože čo ja viem o astmatických záchvatoch? Že sú zlé a ťažko sa pri nich dýcha. No, to vie ten postihnutý aj bez mojej expertízy.) Na vrchole sme stretli posledný prídavok do našej výpravy – Josepha.
Joseph: “Ja idem len preparkovať, hneď som späť.”
všetci pešisti: *facepalm*
Krátka pauza v bufetoch na dočerpanie energie a žalúdka sa preukázala byť prospešnou všetkým prítomným.
marsel: “Výber nechávam na tebe, Lila.”
Slávne posledné slová. Takže kým som si ja a pár ďalších prezieravých, ktorí vedeli, ako dlho bude trvať, kým Bratislavčania zapália oheň, pochutnávali na lokšiach, marsel lízal lízadlo.
Skalar: “Tak ideme, nie?”
marsel: “Počkaj, dolížem.”
Skalar: “Takže my môžeme hrýzť za pochodu, ale lízanie za cesty ti spôsobuje problémy?”
Na lúke, kde dvaja country hráči brnkali nežné tóny, sme sa s výkrikmi “Jayyyyyyyyyyyyyne!” usadili a upreli na balíky so stanmi výrazné pohľady. Ale tie mrchy sa aj tak odmietli postaviť samé. A tým sa začali stanové preteky, ročník 2008, ktorý v úplne nešportovom duchu vyhrala MiniElen, pretože ani nezatĺkla kolíky opačne, ani nepostavila naskôr vrchnú celtu, ani nezačala stavať stan na rieke. Cenu jej pošleme dodatočne.
Čiže stavanie stanov. Najzábavnejší bol jednoznačne Lilin stan, okolo ktorého pobiehali Lila, feky a marsel ako Minbari bez kosti v hlave. Kým sestry Elendilkové už dávali kolovať koláče a dožadovali sa ohňa, R@100 metodicky staval svoj stan a Teivos svoju celtu. A rada by som podotkla, že Rico by bol prvý, ak by nemal také divné tyčky od firmy Rozpadnisa.
Napokon už aj lilisti stihli stan zbúrať a znova postaviť a pohľady všetkých sa upreli na prázdne ohnisko s jasnou otázkou.
Ja: “Volá sa to drevo. Poprosím nebratislavčanov a Rica, aby Bratislavčanom vysvetlili, ako vyzerá.”
Po výraznom prehováraní z mojej strany (“Nie, gitaru nerozštiepeme na triesky.”) sa podarilo splodiť aký-taký dym a neskôr aj oheň. VatraFEST bude pokračovať na BolešovCone, v tomto smere má väčšina guidistov zjavné medzery. Vytiahli sa špeky, aby sme mali čo jesť, vytiahlo sa pivo, aby som mala na čom sedieť a zábava sa mohla začať! Osvedčil sa fakt, že spevníky treba nechať doma a stačí opekať s Jaynom a Arzénom, pretože texty zložitejšie ako “Hej, hojá, hojá!” nemá zmysel vysvetľovať. Guidisti sú ako zlaté rybky, ich pamäť má rozsah iba šesť sekúnd.
Až sme si spomenuli, prečo sme na tej lúke, vytiahli sme špeky a prevádzali sme aktívnu elimináciu baktérií. Niektorí iba v štýle mikrovlnky (Je to teplé, je to dobré), iní trochu prezieravejšie (Uhlie je dobré na trávenie). Pár odvážlivcov si dokonca hádzalo loptou. Vážne, prebiehali takmer spoločenské športové aktivity. Prosím aplaus. Ešte pár rokov a prestaneme sa volať prezývkami.
Lila: “Mali by sme sa prestať volať nickmi.”
Ja: “Dobrý nápad. [na marsela] Hej, ty chlap vedľa Elen. Kde je chlieb?”
Večer pokračoval v klasickej guidistickej nálade. Lila nám vyrozprávala svoj sen o tom, ako bola spoločníčkou desiateho Doktora. Nepamätám si z toho príbehu ani čiarku, okrem toho, že bol neskutočne dlhý a zábavný spôsobom, akým to Lila určite nezamýšľala. IT típci debatovali o veľkosti procesorov. Kvôli Elendilkinej šatke padal kopec trápnych rakovinových vtipov. Pozorovali sme hviezdy a oblaky. Pri vedomí sme zostali do cca piatej hodiny rannej, keď došli posledné kúsky mäsa a nemali sme sa čím zahrievať. Zavreli sme sa do stanov (do dvoch z piatich postavených!) a družstvá Stan lásky a mieru (Lila, feky, Rico, Skalar a MiniElen) a FFS – Fart-free society (ja, Elen, Teivos, R@100 a marsel) začali zápas, kto skôr zaspí.
ja [výkrik]: Rico?
Lila [výkrik]: Čo?
V duchu udržiavania Lily pri vedomí (tj. volania po Ricovi) sme prežili posledné nočné hodiny. Potom som na 20 minút upadla do bezvedomia, zobudila som sa kvôli istému volaniu prírody a …
… lialo ako z krhly! A to sa mi všetci divíte, prečo na conoch nikdy nespím! Človek na štvrťhodinu zavrie oči a už si počasie robí, čo sa mu zachce. Nie je to paranoia, pokiaľ vám naozaj idú po krku.
marsel: “Toto bol ten najúžasnejší con, kým nezačalo tak debilne pršať. Teivos, to čo za počasie si objednal?”
V silnom daždi sme zbalili stany a vydali sa na uschnutie k Teivosovi, ktorý býva najbližšie. S týmito romanticky vlhkými spomienkami sa končí Opekačkon. Bolo nám dobre, boli sme zálesácky, Bratislavčania nepodpálili les, čiže celú akciu hodnotím jedenástimi Doktormi z desiatich. Zelená je dobrá (kým neprší). Pre Scifi-Guide.net ich rezidentný neguidista,
report by namuras
“A do kúta!”
Koliba. Slovo znejúce pre Jarovčanku tak desivo sa malo stať mojím nocľahom a miestom divov. A ja som sa nevedela dočkať…
Celé dni som ospevovala a všade vychvaľovala nadchádzajúcu scifi akciu, ale teta šťastena sa mi zasmiala rovno do tváre, keď sa moje kolená povozili po domácich schodoch a škatuliach. Hneď som mala po srande a modlila som sa, aby moje nohy vôbec uniesli ten ťažký stan aj s batohom plným zeleniny. Na Hodžovom námestí však bolesť pominula, len čo som zbadala úžasnú trojicu guidistov. Namuras ladila svoju diabolskú gitaru, marsel fotil a R@100 sa tváril ako jedenásty Doktor. Počkali sme na Teivosa, ktorého chceli zbaliť nejaké čajky, ale on odolal a napchal svoje auto našou batožinou. Nasledovala chvíľka, v ktorej sa čakalo na LiLu, Rica a iných ľudí, na ktorých som isto zabudla a tak sme si ju s marselom skrátili nákupom liehoviny v priľahlom supermarkete. Následne na to sme sa vyviezli na Kolibu (konečne som zistila, kde to je) a po menšom organizačnom usmernení sme vyrazili.
To by som nebola ja, keby som aspoň raz v živote dala lieky. Uprostred kopca som zrazu pocítila, že kyslík opúšťa môj mozog a končatiny. Následné momenty sa mi zlievajú do jednej veľkej masy, kde je nejaký Jozef, Teivos má vo vrecku nejakú tekutinu a marsel máča lízatko do kofoly. Neviem akým zázrakom sme sa dopracovali na lúku s miestami na oheň a potom mi konečne začala fungovať pamäť opäť. Moja sestra ako správny Rambo vytasila stan a vyhrala preteky o najšikovnejšiu staviteľku. Potom sa zapálil ohník, naplnili žalúdky a guidovalo sa.
Okolo jedenástej kúzlo bezbolestnej guide terapie pominulo a moje kolienka si vypýtali natiahnutie sa. Hodinu som sa prevaľovala v spacáku, bola som mrzutá a umrnčaná, no napokon nad mojimi protestujúcimi nožičkami vyhrala zima. A veru som neoľutovala, lebo ako všetci spomínajú, vtedy bol čas ako stvorený na zbližovanie sa (telka sa nepozerala- haha). O tretej ráno sme sa presunuli do obydlí a začal sa divoký gruppensex (plus- mínus). Teivos mi do notesa nakreslil jašteričku, hľadali sme Jozefa, LiLa sa nám chcela vyhnúť a založili sme Fart Free Society. Potom som do piatej ráno počúvala marselovo „hudobné podfarbenie danej situácie“ a musela som odísť na vnútenú pauzu.
PéCon
Alebo PredĺženýCon sa conal na druhý deň u Teivosa v dome. Počas pauzy som zabehla aj domov, kde som si hodinku pospala, potom som v meste nakúpila nejaké potraviny a pridala sa k nám aj Vikina. Celé premočené od neutíchajúceho dažďa sme dorazili do rezidencie SSR (ochudobnenej o značnú časť osadenstva OpekačConu, s ktorými som sa nerozlúčila, takže pápá!!!) a už to fičalo.
Komorná rodinná atmoška vyplnila každučký roh domčeka, spapali sme špagety a potom sme bezducho šarádovali (súťaž v najoriginálnejších nápadoch vyhral lístok, podľa ktorého by ste mali stvárniť Sklad komunálneho odpadu, či Obschnutý chlieb natretý tuniakovou pomazánkou). Vonku sa medzitým zotmelo, nás chytila kresliaca nálada a tvorili sme krásne farebné obrázky. LiLa stihla popri tom všetkom zriediť jahodovú vodku s vodou (naletela na klamstvo o ružovom sirupe), urobili sme si toastovú party a ja som všetkých presviedčala, že Rico sa podobá na Teda Mosbyho z HIMYM. Následne na to naša Rose-filka ovládla obyvateľstvo PéConu a zlákala ich na Batmana, pokým ja som sa zvalila na marselov spacák a pomaly som zaspala…
KiKon
Alebo KinoCon, ktorý nasledoval ako tretia časť nášho programu. Zburcoval nás marselov budík a my sme vedeli, že budeme musieť opustiť TeivosLand (aj TeivosPool v dome). Všetci sme sa vybatohovali von a odviezli sa trolejbusom do mesta. Ja som utekala domov aj so stanom, aby som sa mohla umyť skôr, než dorazia marsel so Soňou. Môj diabolský plán pokazila mama, ktorá mi dvadsaťpäť minút rozprávala o tom, čo sa jej nevojde do novej kuchyne. Onedlho sa obaja dotrepali do Jaroviec a našli ma bezducho gossipovať s telefónom na uchu.
Marsel: „Kakao robiť v mikrovlnke, vidno, že sme v Blave.“
Myslím, že predchádzajúca veta dokonale charakterizuje jarovské raňajky, ktoré sa podnikali v novej kuchyni Elendilkovcov. Všetci sme sa osprchovali, pozreli sme si Siedme nebo, zistili sme, že mám väčší mozog ako marsel a potom prišiel Temný rytier! Respektíve, my sme sa presunuli do Auparku, kde sme ako jedni z prvých divákov na Slovensku videli nového Batmana. V zložení LiLa, marsel, Sonička a moja maličkosť sme sa dotrepali do kinosály, v ktorej sme si užili najprekvapivejší film v histórii.
Potom sa náš con začal rozpadať. Marsel si zbehol k LiLe po ruksak, počkali sme na trolejbus a zápas s časom sa skončil v náš prospech, keď Žltý admin stihol dopravu domov. Večer sa síce ešte pokračuje koncertom hudby Johna Williamsa, ale moje kolená to už nezvládajú, pretože cítim, ako opäť napúchajú po takom úspešnom záťahu. Doskakavenia scifisti, chcem ďalší StanovačkaFest!
report by Elendilka
